Lezenie v Maroku - Taghia 2011| Dušan Beránek

Najlepšie podmienky na lezenie v Taghii sú na jar (apríl, máj) alebo v jeseni (september, október). Keďže čakať až do jesene sa nám nechcelo odleteli sme dňa 18.4. z Budapešti cez Rím do Casablanci v zostave dvoch lezeckých družstiev: Matej Ember Baláž + Rado Starúch a Rišo Nyéki + Dušan Beránek (autor článku). Ember s Radom vzhľadom na dĺžku ich pobytu (14 dní) si chceli hlavne dobre zaliezť a my s Rišom, keďže v Tághii sme plánovali zostať dva krát toľko času, plánovali sme urobiť aj prvovýstup. Logistika prepravy prebehla podľa emailom vopred dohodnutého scénara s Mohamedom Fekkakom. Ubytovali nás v Gite u Youssefa Rezkyho, čo je jedna z dvoch možností ubytovania v údolí za 12 €/noc vrátane raňajok a večere. Druhá možnosť je Gite u Saida za 10 € s tým istým servisom.

Symbolom Taghie, ktorý sa vynorí pred očami každého návštevníka pri vstupe do údolia rieky Ahansal je severozápadná stena masívu Oujdad.

Hlavný cieľ našich lezeckých aktivít v Taghii – stena Oujdad

Lezenie v Maroku – prvovýstup na Oujdad v Taghii

Väčšina logických línii vedúcich kútmi a špárami v tejto stene už bola vylezená. Nás zaujímala hlavne kompaktná oranžovo-sivá stena nachádzajúca sa v jej strednej časti, ktorú sme už vopred mali vybratú z fotiek dostupných na internete ako potenciálny smer prvovýstupu. Po preštudovaní nákresov v Gite a uistení sa, že tam doposiaľ nebola vylezená žiadna cesta sme hneď na druhý deň po príchode zahájili náš prvovýstup. Prístup pod stenu trval cca hodinu v závislosti od hmotnosti nákladu, ktorý bolo treba pod stenu vyniesť (fixy, vŕtačka, nity …). Postupovali sme rýchlosťou 1 až 3 dĺžky za deň v závislosti od obtiažnosti jednotlivých dĺžok a tiež od toho ako sa nám chcelo vstávať, predsa len na neskoré večere po 20:30 sme neboli zvyknutý. Išlo o stenové lezenie bez možností odisťovania čokmi alebo friendami, preto sme na istenie použili expanzné nity osadzované z háčika, pričom diery sme vŕtali pomocou akumulátorovej Hiltky. Línia cesty viedla viac-menej priamo bez výrazných traverzov. Novú cestu sme vytýčili v priebehu 6 dní (20.-22, 25-26, 28.4.), pričom sme osadili spolu 92 nitov. Po navŕtaní cesty sa to ešte neskončilo. Do steny sme sa vrátili s cieľom odstrániť fixy, očistiť chyty a hlavne ešte pocvičiť najťažšie miesta. Čerešnička na torte mal byť voľný prelez ale nebolo to až také jednoduché ako sme si mysleli. Cesta nás riadne potrápila a úspešný bol až druhý ostrý pokus (7.5.). Cestu sme na striedačku preliezli štýlom RP, pričom aj druholezec vyliezol všetky dĺžky bez odsadnutia TR. Ide prevažne o technické lezenie v kolmej stene po malých ostrých chytoch s výnimkou 4-tej a 5-tej dĺžky, ktoré sú miestami previsnuté. Pri úspešnom pokuse bolo dôležité si privstať aby sme najťažšie dĺžky (4. až 8.) liezli v tieni, čo bolo možné do 14:00. Pri prvom neúspešnom pokuse (4.5.) sa nám to nepodarilo, pričom si to odniesla hlavne koža na prstoch. Prvovýstup s názvom „Hard swing and yellow soup at 20:30“ má 11 dĺžok a obtiažnosť: 7b+, II, 6c, 7c, 7c+, 7a+, 8a+, 7c, 7a+, 4, 5. Mimochodom yellow soup je „výborná“ miestna polievka hustej substancie žltej farby, ktorá nám bola servírovaná každý večer o 20:30 (totiž to na tomto čase sa zastavili hodiny v jedálni po našom príchode).

Lezenie v Maroku – prelezy ďalších ciest

Do konca lezenia v Maroku v oblasti Taghia nám zostalo ešte 6 dní, ktoré sme systémom deň lezenie deň rest využili na lezenie ciest s prívlastkom „pekné“. Po dni oddychu sme na masív Taojdad preliezli štýlom OS cestu „Les Rivieres pourpres“ 11 dl.: 6b, 6c, 7a, 7b, 6c, 7a+, 7a+, 7b, 7a+, 7b, 7b+(7c). Štvordĺžkový dolez (5a,6a,5a, 5a) na vrchol sme neliezli kvôli dažďu. Ďalší lezecký deň sa nám podarilo preliezť vo východnej stene Oujdad cestu „Tout pour le club“ 7 dĺžok: 7b+ OS, 6b OS, 7c PP(2), 6c OS, 7b OS, 7b OS, 7c PP (2). A posledný lezecký deň sme ešte dali nádejný pokus v ceste „D‘ Antonion and the 3 Mousquetaires“, na Taojdad, v ktorej sme preliezli 7 dĺžok 6b OS, 7b OS, 7a PP(2), 7C+ PP (2), 6b+ OS, 7b+ (FL), 7b AF. K úspešnému prelezu nám chýbali ešte 4 dĺžky (6a, 5a, 7b, 6b). V porovnaní s Rivierami sa táto cesta prakticky neliezla, škoda mohlo to byť jedno z mála opakovaní, ale únava a zodratá koža na prstoch boli proti.

Radovi s Embym k plnému lezeckému vyžitiu bránilo hlavne nepriaznivé počasie, keď zapršaných a dokonca aj zasnežených dní bolo počas prvej časti nášho pobytu viac ako tých vhodných na lezenie. Aj napriek tomu vyliezli niekoľko pekných a hodnotných ciest:

„Les Rivieres pourpres“ PP, 11 dĺžok 6b, 6c, 7a, 7b, 6c, 7a+, 7a+, 7b, 7a+, 7b, 7b+(7c) + štvordĺžkový dolez na vrchol Taojdadu (5a,6a,5a, 5a),
„La Zebda“ 8 dĺžok (7b+PP, 6a+OS, 7a+ OS, 7b OS, 7a+ OS, 6c OS, 6c+ OS, 6b OS),
Princes de Msmrir 7a, OS, 200 m,
Canyon apache 6c+, OS, 350 m.

Na skalkách za dažďa ešte preliezli jednodĺžkové cesty obtiažnosti 7b+ a 7c+.

Na záver musím skonštatovať, že 4 týždne strávené v tomto meditačnom a lezeckom raji stáli za to a že Taghia je miesto kde sa oplatí vrátiť.

Salam Aleikum.

Embyho článok o lezení v Taghii si môžete prečítať tu >>