Lezenie na Dreveníku bude radosťou

Interview s Vladom (Kazom) Linekom | Lezenie na Dreveníku sa stalo od jesene 2018 bezpečnejším. Oveľa bezpečnejším. O tom už ale asi viete. Čo je však menej známe, kto stál za zrodom tejto úctihodnej akcie. Kto ju financoval. Kto sa na preistovaní Dreveníka spolupodielal. Alebo, ktoré …

… oblasti a sektory boli preistené. A tomu je venované nasledujúce interview. V ňom sa tiež dozviete smutnú správu o zániku známych lezeckých sekcií na Dreveníku. Cenou za odstránenie istení z ciest a tým aj vymazanie časti lezeckej histórie Dreveníka je zakopanie vojnovej sekery medzi ochranármi a lezcami. Táto vojna, ktorá sa ťahala dekádami vyzerá, že našla svoj mier na oboch stranách. Ešte sa dozviete aká nevyliečiteľná “choroba“ sa šíri naprieč slovenskými lezeckými oblasťami. A v druhej časti rozhovoru “Nový lezecký sprievodca po Dreveníku” sa zase dozviete, ktoré oblasti bude lezecký sprievodca zahŕňať, koľko ciest sa nachádza v jednotlivých oblastiach, termín jeho vydania, cenu a miesta, kde sa bude dať zakúpiť alebo objednať. Skôr než vyspovedám Kaza o tom ako sa lezenie na Dreveníku stalo bezpečnejším, dovoľte mi na chvíľu pretočiť kalendár o niekoľko desiatok rokov.

Preskočiť rovno na interview >>

Lezenie na Dreveníku a vývoj odisťovania

Každá lezecká generácia, ktorá chodila na Dreveník zdokonalovať svoje lezecké umenie, rešpektovala tradície generácie pred ňou. Aspoň do značnej miery. Inak, kde by bol priestor pre vývoj? Jednou z takých tradícií bolo, že cesty sa liezli odspodu. Obvykle autori ciest ako pre vyznačenie vylezenej líne, tak aj pre pohodu ostatných lezcov zanechali v cestách po sebe skoby. Nebolo sa však z čoho veľmi tešiť. Pre nedostatok materiálu boli skoby zanechané iba v najťahších úsekoch ciest alebo v úsekoch, kde skala neponúkala niečo založiť. Zvyšok si museli lezci odistiť vklinencami. Ako skoby rokmi hrdzaveli, tak sa z nich postupne stávali skoby “morálovky”. A keď to už niekto nemohol vydržať, či už zo strachu alebo zdravého rozumu, tak vymenil skobu za novú, lepšiu. Tí, ktorí svoje sily neodhadli, si zase občas po páde jednu niesli domov ako suvenír. Boli aj takí, ktorí mali časom celkom slušnú kolekciu. Ako čas plynul, v niektorých často lezených alebo významnejších cestách pribudlo krúžko, dva. Aspoň v tom najťahšom mieste.

Takže áno, lezenie na Dreveníku pred niekoľkými desiatkami rokov si vyžadovalo okrem sily a obratnosti aj “batôžtek” psychickej odolnosti. Ale ako už asi tušíte, tá sa dala hravo trénovať v každej ceste. V niektorej viac a v niektorej menej.

Väčšina z vás si teraz položí logickú otázku:

Pre prkienko, kto mal záujem počas lezenia holdovať zvyšovaniu si adrenalínu dilemami ako “Vydrží skoba, keď do nej spadnem? Budem mať správnu veľkosť vklinenca? Nevypadne mi? Dúfam, že to nebude zemovka.“ …miesto poriadneho preistenia ciest?

Odpoveď je jednoduchá, patrilo to k jednému z mnohých lezeckých vývojových období. A to nielen na Dreveníku. Najlepší určovali trend, všetci ostatní nasledovali. Bolo to obdobie, kedy skalkárčenie bolo ešte len v plienkach. Len pre historickú presnosť, než boli “skalky” skalkami, tak to boli obyčajné “cvičné skaly”. A tie slúžili horolezcom na jarné rozliezanie, než sa v Tatrách umúdrilo počasie a rovnako aj na nacvičovanie rozličných lezeckých techník. Prístup odisťovania na cvičných skalách preto do značnej miery odrážal prístup lezenia a odisťovania ciest v horách. Nič ale netrvá večne.

Ako lusknutím prstov tu máme rok 2019.

V lezení už dávno dominuje “pure athletic performance” a to si vyžaduje betónové istenie. Primerané vzdialenosti medzi borhákmi, ideálne so zlaňákom na konci cesty. To je presne to, čo dnes ponúka lezenie na Dreveníku aj vďaka … Ale o tom nám už viac porozpráva Kazo.

Príjemné čítanie.

Interview s Kazom o nedávnom preisťovaní Dreveníka

Karol: Kontaktoval si ma začiatkom decembra ohľadom lezeckého sprievodcu pre Dreveník, ktorý dokončuješ. K nemu budem mať viac otázok neskôr. Pri tejto príležitosti som sa dozvedel, že si na Dreveníku strávil okolo 40 pracovných ale krásnych dní a s pomocou viacerých ste osadili len v Pekle vyše 300 nitov, čím sa vám podarilo preistiť 90 ciest. Vieš mne aj čitateľom o tejto úctihodnej akcii povedať viac? Aj kto všetko sa na preisťovaní Dreveníka spolupodielal?

Kazo: Karči, aby som to upresnil, tých pracovných dní bolo presne 47, väčšiu časť sme tam boli s mojou ženuškou Aňou. Je možno jediná zo slovenských žien, ktorá si povedala, že ak chce na krásnych slovenských oblastiach liezť, tak by mala pomôcť s preisťovaním.

S Petrom (Peťom) Slivkom a Ľubomírom (Kučom) Kuderjavým sme si to podelili. Peťo sa spolu s Ivanom Kosom venovali Raju a Červeným previsom, my s Kučom Peklu. Peťo a Kučo sa venujú preisťovaniu ako správcovia už dlhý čas, ale tento rok sa práce zintenzívnili, kvôli pripravovanému sprievodcovi.

Peter Slivka a Ivan Kos pri preisťovaní ciest na
Dreveníku v oblasti Raja | Foto: Anna Lineková 2018

Okrem Ani nám s Kučom najviac pomohol Juraj Tindira, syn Joža Tindiru, ktorý ako prvý začal s poctivým preisťovaním Dreveníka ešte za socíku. Pre Jura je to domovská oblasť, býva ozaj kúsok, vo Vlachoch a možno je teraz najväčším znalcom tejto oblasti. Pomohli aj ďalší, dúfam, že na nikoho nezabudnem a keď áno, tak sa ospravedlňujem. Sú to Mateo Pašmik, Jožo Budač, Peťo Slivka, ktorý si odskočil z Raja a pomohol aj v Pekle, Jožo Krištoffy, Maťo Murár a Peťo Haľko. Ale drvivú väčšinu sme si odmakali s Aňou, Jurom a Kučom.

Juro Tindira odstraňuje staré istenia na Dreveníku v oblasti Pekla | Foto: Anna Lineková 2018

Počas týchto 47 dní sme len v Pekle osadili vyše 300 nitov a celkový počet ciest v povolenej časti Pekla je teraz 90. Peťo s Ivanom Kosom zatiaľ rovnako intenzívne pracovali v Raji a na Červených previsoch.

Karol: Tak mi dovoľ v mene celej lezeckej komunity sa vám všetkým, ktorí ste sa spolupodielali na preistení Dreveníka, touto cestou poďakovať. Lezenie na Dreveníku bolo stále príjemným zážitkom. Týmto počinom sa stalo aj maximálne bezpečným. Pri preisťovaní Dreveníka, podľa počtu osadených nitov, preistených ciest a počtu zapojených ľudí do akcie, sa dá smelo povedať, že išlo o veľkú a predpokladám plánovanú akciu. Kto stál za jej zrodom? Kto ju financoval?

Kazo: Bola to už dlhšie plánovaná akcia. Tento nápad sa zrodil v hlave Peťa Slivku a tak pred piatimi rokmi začal spolu so svojimi parťákmi poctivo preisťovať cestu za cestou a vežu za vežou. Medzitým začal preisťovať Peklo aj Kučo. Hlavným sponzorom celého preisťovania je Peťo, je to blázon, ale v dobrom. Za tých 5 rokov z vlastného kúpil vyše 1000 nitov a baranov, k tomu množstvo lepidiel, vrtákov, k tomu treba pridať, že si kúpil vlastnú vŕtačku, rozbrusovačku a ďalšie nevyhnutné veci, ktoré potrebuješ pri preisťovaní. Nehovoriac o tom, že počas tých 5 rokov bol na Dreveníku aspoň 500-krát, čiže z Liptovského Mikuláša najazdil možno 100 000 km.

Ale poďme ešte viacej do histórie. Nápad s preisťovaním oblastí vznikol na pôde JAMESu. Pred 12-timi rokmi som sa stal predsedom Komisie ochrany prírody a začali sme rozmýšlať s členmi komisie, v čom by sme asi najviac pomohli slovenskej lezeckej komunite. Výsledok bol jednoznačný, vybaviť čo najviac oblastí na lezenie, samozrejme v súlade s ochranou prírody, vytvoriť systém správcov oblastí, ktorý za socíku fungoval a potom zakapal, a začať preisťovať oblasti kvalitnými nerezovými nitmi. JAMES postupne navyšuje prostriedky na preisťovanie a tento rok je to už celkom slušná suma 10 000 Eur. Samozrejme, to nestačí, pretože na Slovensku sa teraz rošírila špeciálna preisťovacia choroba, ktorá nie je liečiteľná. Spomínam JAMES preto, lebo stojí aj za preistením Dreveníka a poskytol veľa nitov.

Bez Kuča by to nešlo, na neho nemôžem zabudnúť, pretože sme spolu s ním museli riadne zabojovať, aby nám ochranári vôbec dovolili na Dreveníku liezť. Táto oblasť sa nachádza v Národnej prírodnej rezervácii, čo je najvyšší stupeň ochrany. S Kučom sme sami v Pekle pílili nity v zakázaných sektoroch, čo bola nevyhnutná podmienka na to, aby nám lezenie na Dreveníku povolili. Odporná robota, ničiť históriu lezenia, ale iná možnosť nebola. Ale musím povedať, že spolupráca s ochranármi je teraz na veľmi dobrej úrovni.

Ľubomír (Kučo) Kuderjavý odstraňuje na
Dreveníku staré istenia | Foto: Vlado Linek 2011

A tento rok sme svojou menšou časťou prispeli z nášho rodinného rozpočtu aj my s Aňou.

Karol: Myslím, že ma už máločo dokáže prekvapiť. Ale toľko úsilia, ktoré Peter vložil do preisťovania v Raji, pomoc Jamesu za tvojej asistencie na mieste, kde lezeckú komunitu tlačí topánka najviac a opäť tvoja a Kučova snaha zachrániť Dreveník pre širokú lezeckú komunitu, snímam klobúk dole. Áno, tých ciest a lezeckých sekcií bude večná škoda, ale ak po niekoľkých dekádach sporov medzi ochranármi a lezcami všetko ostane prístupné, tak táto dohoda je neskutočne dobrým kompromisom.

Kazo: Určite je. Čo som zabudol spomenúť je, že Dreveník bol z iniciatívy predstaviteľov NP Slovenský raj, pod ktorý Dreveník patrí, vyhlásený za lezecký areál a netreba už žiadať o lezeckú výnimku. Toto je obrovský posun od ochranárov a ústretový krok.

Karol: Tak to je ešte lepšia správa.

S ochranármi mám niekoľko príhod a práve jedna z nich, by mohla dnešnej lezeckej generácii dať predstavu, čo ste pre nich naozaj spravili. Lezenie na Dreveníku sa totiž v určitých časoch nezaobišlo bez obáv a strachu.

Tri kilometre od Dreveníka je lesnícka škola. Študoval tam aj známy tatranec a horský vodca Milan Šuna. Ten sa zvykol vytratiť na Dreveník po škole aj so svojim spolužiakom Rasťom. Raz si ich však jeden z učiteľov všimol a to čo nasledovalo, bolo ako z akčného filmu. Niekoľko učiteľov aj majstrov naskákalo do áut a išli Milana a Rasťa chytať pri čine. Pretože každý kto učil na škole, bol aj lesník a ochranár a Dreveník bol v tom období naozaj chránený.

Kazo: Chytili ich?

Karol: Nie, lebo včas z diaľky zbadali známe prichádzajúce autá (v tom období bolo viac ciest ako áut), schovali sa a miesto lezenia na Dreveníku išli liezť na veže Spišského hradu. Ale myslím, že aj tak skončili na koberčeku u riaditeľa školy.

Kazo: V ktorom to bolo roku?

Karol: Okolo roku 1982. Zároveň by som to obdobie zhodnotil ako vrchol honby na horolezcov na Dreveníku. Keď som začal liezť s mojím spolužiakom, ktorý ma na lezenie nahovoril dva roky po spomenutej udalosti, tak sa ešte občas stalo, že ochranári zobrali lezcovi batoh a odniesli ho na políciu do Spišského podhradia. Tiež som počul, že ochranár pri podobnej príležitosti dostal naložené a vrátil sa späť aj s policajtmi. Občas sa tam ukázali aj samotní policajti. My sme ale okrem občasného legitimovania sa Jamesáckym preukazom, tieto problémy už nemali.

Kazo: To boli niekedy časy. Dúfajme, že sa už na Dreveník ani do ďalších lezeckých oblastí tieto časy nikdy nevrátia.

Karol: Kazo, odbočili sme od preisťovania Dreveníka, ale ohľadom toho ako ste s Aňou prispeli na preisťovanie Dreveníka z vášho rodinného rozpočtu a toho, že James nemá všetky potrebné financie na preisťovanie lezeckých oblastí ma napadlo, prečo potom neotvoriť na podobné účely/akcie účet? Určite by prispela stovka lezcov. Veď je to nakoniec pre nás všetkých. Stačilo by to oznámiť cez horolezecké oddiely. Dám jednoduchý príklad. Dreveník je z veľkej časti domácou oblasťou lezeckej komunity Košíc, Prešova, Krompách, Spišskej Novej Vsi, Popradu a rady ďalších menších horolezeckých oddielov sídliacich medzi týmito mestami. Ak by každý oddiel vyzbieral od svojich členov povedzme len po 5-10€, určite by to pomohlo rýchlejšiemu preisťovaniu oblastí, ktoré to akútne potrebujú. Ako to vidíš ty? Bolo by to priechodné?

Kazo: Karči, toto je super napád, miestna komunita by takto mohla prispieť na rozvoj oblastí, v ktorých lezú. JAMES bol v rokoch 2016 – 2018 jeden z účastníkov medzinárodného projektu Erasmus+ Lezenie pre všetkých. Zúčastnilo sa ho 6 krajín, Česko, Maďarsko, Slovinsko, Chorvátsko, Taliansko a Slovensko. Ja som bol vedúcim pracovnej skupiny prístupu do lezeckých oblastí. Výsledkom našej trojročnej práce je niekoľko výstupov a odporúčaní a jedným z nich je aj možnosť financovania preisťovania oblastí, na ktorú prispievali lezci. Výstupy z projektu Lezenie pre všetkých sa budú postupne zapracovávať do práce JAMESu a tak aj vytvorenie takýchto fondov bude jedným z nich. Na Dreveníku to už nestíhame, ale pri ďalších oblastiach áno.

Karol: Dreveník som uviedol iba ako príklad. Škoda, že tá myšlienka tu nebola oveľa skôr. Ale asi niektoré veci idú ruka v ruke s vývojom. K tomu medzinárodného projektu Erasmus+ “Lezenie pre všetkých” by som mal hneď kopu otázok, ale necháme to na inú príležitosť. Teraz sa vráťme späť k preisťovaniu Dreveníka. Na ktoré oblasti bolo preisťovanie ciest na Dreveníku predominantne orientované?

Kazo: Preisťovali sa kompletne všetky tri lokality na Dreveníku. Najprv sa začalo s Rajom a Peklom a nakoniec došlo aj na Červené previsy. Spravili sa kompletne všetky cesty na všetkých vežiach. Peťo v Raji a na Červených previsoch nechal niektoré cesty na zakladanie, aby sme nezabudli, ako sa používajú friendy a čoky, ale drvivá väčšina ciest je odistená športovo a bezpečne.

Vlado (Kazo) Linek kreslí topo na Dreveníku v oblasti Pekla | Foto: Anna Lineková 2018

Karol: Je super, že ste ponechali niektoré cesty na zakladanie.  Preisťovanie nitmi alebo borhákmi môže mať však mnoho podôb. Mnohých by určite zaujímalo, vymieňali ste na Dreveníku istenie za istenie? Alebo ste istenie v cestách aj zhusťovali? Pridávali ste do ciest aj zlaňáky?

Kazo: V Pekle sme postupovali tak, že sme skoro každú cestu preliezli, vyskúšali si miesta, kde by sa dali najlepšie cvaknúť postupové istenia a po dohode so správcom Kučom a často aj s autormi ciest sme staré istenia odstránili a dali nové. Občas sa nám nepodarilo dať nity na ideálne miesto kvôli kvalite skaly a keď sa nám zdala cesta nebezpečná, tak sme aj pár nitov pridali. Odistili sme aj mnoho starých a zabudnutých ciest. Každá línia má svoj nový nerezový baran a poistný nit prepojený reťazou.

Peťo s Ivom v Raji preistili každú cestu novými nitmi, staré boli odstránené, niektoré nechali aj na zakladanie. Nity sa dopĺňali v menšej miere.

Karol: Aké boli prvé reakcie lezcov na preistené cesty?

Kazo: Ohľadom Pekla sme sa stretli len s pozitívnymi ohlasmi, čo sa týka Raja, ozvali sa aj hlasy, že prečo sa nepreistili všetky cesty športovo, alebo na druhej strane, prečo nezostalo viacej ciest klasických. To je však večný boj medzi klasikmi a športovými lezcami. Najlepšou odpoveďou je často plné parkovisko pod Dreveníkom a to znamená, že si lezci opäť našli cestu do tejto oblasti. Pre preisťovačov je najväčšia odmena vidieť, že sa cesty lezú a ľudia majú z nich radosť.

Karol: Máš nejakú zaujímavú príhodu, ktorá sa vám prihodila počas obdobia preisťovania ciest?

Kazo: Tých príhod bolo viacej, ale spomenul by som jednu z preisťovania. V ceste Oheň v oblakoch je na konci veľký previs a v ňom bol zaklinený veľký balvan rozmeru cca 2x1x1 meter. Skúšali sme s Jurom cez ten balvan liezť a celkom držal. Potom sme si povedali, že skúsime ho trochu zapáčiť pajserom. Juro sa ho len dotkol a už sa ten balvan porúčal do doliny. Prelezenie previsu bude teraz o dosť ťažšie, ale boli sme veľmi radi, že sme ho zhodili dole. Inak mali dni veľmi podobný priebeh – spávali sme v aute a okrem prípravy jedla ráno a večer sme trávili celé dni na skalách a dreli ☺.

Anna (Aňa) Lineková pri príprave večere pod Dreveníkom | Foto: Vlado Linek 2018

V Pekle sme mali pekné zážitky zo stretnutí s rôznymi domácimi mladšími a staršími lezcami. Zaujímavým zážitkom bolo aj stretnutie s Jurovým otcom, Jožom Tindirom, ktorý má úžasný rozprávačský talent.

Karol: Pobavil si ma s tým kameňom, že “celkom držal”. Mam podobnu prihodu. Jednu jeseň sedím v suťovisku oproti vrchnejšej časti Oltára v Zádieli a pozerám koľko ciest by sa tadiaľ dalo spraviť. Krásne platňové lezenie, pozdĺž prerušené asi jeden až dvojmetrovým previsom. V tú istú zimu sa celá stena (tá od previsu vyššie), veľká ako desať autobusov, zrútila dole. Vôbec na to nevyzerala :-).

Ešte ma na záver preisťovania Dreveníka napadajú dve otázky. Bude sa ešte niečo na Dreveníku preisťovať, alebo sa vymenilo a doplnilo všetko, čo bolo potrebné?

Kazo: Nie je úplne všetko dokončené, pár nitov ešte pribudne na Červených previsoch, v Raji na Mesačných vežiach, Dvojitej veži a na Skife a možno aj v Pekle niečo doistíme, ale to by sme mali stihnúť na jar pred vydaním sprievodcu.

Karol: Máš vyhliadnutú ďalšiu lezeckú oblasť na Slovensku, ktorá si žiada preisteníe rovnako ako Dreveník?

Kazo: Už sa teším, keď dokončíme sprievodcu z Dreveníka a budeme tam chodiť si normálne zaliezť, bez vŕtačky a nitov. Ďalšou oblasťou v pláne je Kalamárka, kde spolu s Rudom Hajdučíkom a Jožkom Sklenárom plánujeme spraviť aktualizovaného sprievodcu doplneného o ďalšie sektory, na ktorých chalani neúnavne pracujú a na jar sa k nim pridáme. A parádne rozpracovaný je aj Liptov pod taktovkou Vladka Dzurošku a Paliho Fickera, kde si možno naša vŕtačka oddýchne, pretože chalani makajú, až sa im z kečky parí.

Druhá časť rozhovoru Nový lezecký sprievodca po Dreveníku >>